1. časť- Ten pohľad
Anita ležala na posteli so slúchadlami na ušiach. Boli to veľké slúchadlá cez ktoré keď nič nechcela počuť ani nepočula. Teraz jej v nich znel Smoke on the water. Pred pár mesiacmi by o tento žáner hudby ani nezakopla ale teraz ho zbožňovala. Nepočúvala nič konkrétne ale všetky pesničky a štýli ktoré sa jej páčili. Jej zoznam hudby bol neskutočne pestrý. Od hudby toľkých a toľkých rokov až po dnešné vypalovačky. Vedela že je to obrovský rozdiel ale nikdy neprišla na koreň dobrej klasike ako napríklad Deep purple alebo Beatlees. Nie že by sa jej napáčili len nevedela čo je zlé na dnešnej hudbe. Keď svojmu bratrancovi púšťala pesničky zo svojho zoznamu a začali hrať pesničky 21. storočia, jej bratranec sa striasol a povedal že doteraz to bolo dobré ale týmto to pokazila. Anite sa páčili tieto ale aj staré pesničky. Pre slúchadlá nepočula krik otca ani vybrujúci mobil. Zistila že zvoní až keď jej otec strhol slúchadlá a hodil mobil do náručia. "Máš na ušiach slúchadlá a aj tak počuť tú hudbu až na chodbu! Ak to budeš počúvať tak nahlas zarazím ti to!" Anita sa naňho zamračila a mobil zdvihla až keď vyšiel z izby. Na druhej strane bola Hana. "Ahoj, cica! Ako?" Anita stíšila hudbu a znova si ľahla na posteľ. "Celkom dobre. Je to choroba keď chcem pomocou hudby uhluchnúť?" "Testuješ nové slúchadielka?" Anita sa pousmiala. Ak Hana používa zrobneniny bude to zrejme tak že sa chce niečo opýtať alebo poprosiť o niečo s čím Anita zvyčajne nesúhlasí ale potom ju Hana aj tak ukecá. Takto sa často dostávala do problémov. Ale ak chcela trucovať vyhovovali jej Hanine uletené nápady. "Áno, prečo voláš?" "Vedela som že ma prekukneš hneď na začiatku. Ale nemôžem ti to povedať cez mobil." Anita nesúhlasne zaskučala. "Han! Veď bývaš na druhom konci! Mne sa tam nechce, nemôžeš mi to povedať?" Hana vyprskla a nahnevala sa. "Tak ja sa tu snažím aby sme mohli ni..." v strede vety sa zasekla a pokračovala trochu pomalšie: "no proste sa o niečo snažím a ti nevieš prejsť pár krokov...?" "Pár krokov?" prerušila ju Anita. Hana sa však nedala. "Sľubujem že budeš nadčená. No tak, už som to dohodla!" Anita zaborila hlavu do vankúša. Hane bolo vždy ťažké povedať nie. "Och! Dobre..." na druhej strane počula nadčený piskot. "Dúfam že to bude stáť za to lebo...!" "Neoľutuješ!" a zavesila. ´Ale oľutujem.´ Pomyslela si Anita a bežala sa prezliecť.
Dobrá vec na tom bola tá, že je piatok a vtedy bývajú ulice plné. Anita si obliekla to najlepšie čo mala v skryni a už sa tešila na pohľady okoloidúcich. Otec bol pri dverách a obúval si topánky. "Kam ideš?" zarazil sa keď zbadal Anitu. "K Hane, to ona mi volala." Otec si ju premeral. "Takto?" jeho dcéra na neho pozrela. "Ako takto?" Otec si ju stále premeriaval a rozhodne sa mu nepáčilo to čo videl. Začal sa mračiť. "Veď vyzeráš ako by si išla do divadla." Anita sa mu otočila chrbtom a začala sa obúvať. "Čo?" "To si nemôžeš dať niečo staršie? Veď ideš len k Hane." Tušila že mieri sem. Keď povedala že ide k Hane a nemala na sebe staré tepláky podozrieval ju že nejde tam kam povedala ale možno za nijakým chlapcom. Pár krát sa znížil aj k tomu že zavolal Haninej mame či je Anita naozaj u nich. Podľa neho nemala čo štrnásťročná robiť v blízkosti chalana. Anita ešte aj tak s nikým nechodila. "Ale veď Hana je na druhom konci dediny. To sa mám promenádovať cez celú dedinu v teplákoch?" Pokrútila hlavou nad otcovou nechápavosťou a ďalej sa obúvala. Otec odišiel pred ňou a keď za ním Anita zatvárala dvere, z druhého konca ulice sa k ním pozeral jej sused. Anita zdesene vypleštila oči. Už pár krát zažila ako sa na ňu pozeral. Asi si myslel že je nenápadný ale on bol všetko len nie nenápadný. Spomenula si na zážitok keď sa s Hanou vracali zo školy.
Išli rovno k nej. Zabočili na Anitinu ulicu a už vtedy zbadali blonďavého chlapca, jej suseda, ktorý niečo kopal pred domom. Vystrel sa a uvidel Hanu s Anitou. Nachvíľu ustrnul ale hneď sa spamätal a vrátil sa k robote. Anita tiež sklonila hlavu a už nemala takú dobrú náladu ako pred niekoľkými sekundami. Hana si to hneď všimla. "Hej, dievča! Uleteli ti včely?" Anita sa zrazu zatvárila divne. "Čo?" Hana nachvíľu premýšľala a usmiala sa: "To som vážne povedala?" Zrazu sa obidve dievčatá rozosmiali. Chlapec Richard sa na nich pozrel. Anita od smiechu zaklonila hlavu a zbadala ako na ňu Richard hľadí. Hneď sklopila zrak a prestala sa smiať. Hana znova vrhla skúmavý pohľad. Najprv si premerala ju, potom suseda ktorý pracoval a svitlo jej. "No toto! Prepána Anita! To nemyslíš vážne však, lebo on nie je tvoja partia. Ako... nie že nebol pekný a tak, ale veď o koľko je starší? A je taký... divný. Možno nie je zlý, necháp ma v zlom len... nepovedala by som to do teba. To musí byť fakt pravá láska lebo ti nemáš taký vkus." Anita ostala stáť celkom ohromená Haninými slovami. "To nie! Absolútne nie! Ja nie som doňho! Len sa nehcem naňho pozerať jasné?! Vždy na mňa tak pozerá a ja nechápem prečo. Nebudem predsa zízať aj ja! Je mi to jednoducho len trápne." "Aha!" Prichádzali pomaly k Anitinmu domu a rovnako k jej susedovi. Nepozerala sa naňho a okukovala svoje topánky. "Ahoj!" ozvalo sa vedľa nej a Hanine topánky jej zmizli z dohľadu. Zdesene zdvihla hlavu a poobzerala sa okolo seba. Hana nezabočila napravo k Anite ale naľavo k susedovie chlapcovi. "Ahoj!" odzdravil sa a oprel o rýľ. Anita neverila vlastným očiam. Pozerala ako sa bavia o tom aká to je ťažká a nezábavná práca, ešte navyše takto v teplom počasí. Jej to prišlo strašne trápne a neúprimné. To že je to ťažká práca bolo to najprimitívnejšie vyhlásenie aké Anita za celý život počula a fakt by chcela počuť Hanine myšlienky. Nechce sa po tom vyhlásení prepadnúť pod zem? "Mimochodom, ja som Hana a toto Anita." Podali si ruky. Síce si Richard podával ruky s Hanou, premeriavala si pri tom Anitu. Tá si znova pozerala na topánky. "Jasné, to ja viem!" usmial sa Richard. Hana mu začala hovoriť o ich kamarádstve. Richard pohľad obrátil na ňu a sústredene počúval. Anita sa nechcela zapojiť do rozhovoru, ani náhodou. Rozhodla sa že ide domov. "Hej, Hana. Idem dovnútra." Hana jej zakývala, že rozumela a Anita dobre že neodbehla do domu.
Otec sa pozdravil a Richard sa konečne pozrel inam ako na Anitu. Aj on sa pozdravil a o niečom sa začali rozprávať. Anita rýchlo zatvorila dvere a vybehla hore schodmi. Cez okno videla ako otec odparkoval a Richard sa pobral odhrabávať sneh ktorého sa za posledné dni napadalo naozaj hojne. Anita chvíľu čakala, no Richard vyzeral že chce sneh odhrabať aj z cesty tak že na ich kúsku zeme ani nebude vidno že je zima. Anita už nechcela dlhšie čakať a predsa sa necítila na to aby vyšla von. Richardovi sa nezdravila aj keď vedela že by mala no nemohla si pomôcť. Zakaždým keď okolo neho prechádzala nevedela sa prinútiť otvoriť ústa a ani pozrieť sa mu do očí a hlavne keď vedela ako sa na ňu večne pozerá. Pustila si hudbu. Za pár minút ju Nickleback upokojili. Vykukla spoza závesu a zbadala ako Richard zachádza do dvora. Strhla si slúchadlá a rýchlo bežala k Hane kým sa Richard nevráti.